Recenzia ESP Live Retro Music Hall Praha 10.2.2009!
Ján Baláž. Fotky poslal Maťo Lux

Dlho očakávaná udalosť fanúšikov KISS alebo Alice Coopera či možno aj  Motley Crue, sa nám naplnila v utorok  10 Februára v Prahe, v klube Retro Music Hall.

V tomto zhrnutí,  sa Vám budem snažiť opísať všetko, čo sa udialo od začiatku cesty až po samotný koncert.

Vstupenku na ESP som si zakúpil, môžem povedať len niečo asi mesiac pred samotným začiatkom, z dôvodu obavy, zrušenia udalosti. Som veľmi rád, že som sa mýlil. Je pravdou, že v Čechách, čo sa týka  organizácie a reklamy nielen klubových koncertov sú natom oveľa lepšia ako na Slovensku. Dajú si na tom záležať. Sám som sa o tom presvedčil, keď som "mejloval" s organizátorom. 

            Cesta na tento koncert, však nebola taká ľahká akoby sa mohlo zdať. Vybral som sa autobusom v ten istý deň, čo som urobil prvý krát, za celé moje koncertné „turné“, ktoré som doteraz absolvoval a nie je ich veru málo (nikdy predtým som necestoval v ten istý deň, vzhľadom na moje pohodlie a unavenosť z dlhého vysedávania v autobusoch či autách. Vždy sa snažím, ak je to možné, byť jeden alebo pol dňa skôr na mieste, než byť v strese, či sa tam vôbec dostanem, čo sa stalo v tomto prípade (ne)očakávanou skutočnosťou ),  autobus už ráno na stanici meškal asi 15 minút, čo bola predzvesť toho, čo sa malo udiať neskôr. Cesta z Prešova cez celé Slovensko bola v poriadku, až kým sme neprišli po hranicu s Českou republikou. Od hraníc s ČR,  Drietoma-Hrozenkov, až po diaľnicu, smer  Brno-Praha, začalo snežiť a so snehom začala postupne aj „zábava“. Sneženie silnelo niekde pred Brnom a svoju silu preukázalo, iba niekoľko kilometrov na diaľnici za Brnom.  Snežilo tak husto, že pre sneh nebolo vidieť pomaly ani na meter. Samozrejme cestárov nebolo vidno, buď neposypovali, nestíhali alebo sa nevyskytovali práve na našich úsekoch, čo sa preukázalo ako chyba, na ktorú doplatili vodiči kamiónov a tí, ktorí nemali zimné pneu. Na úseku asi 200km pred Prahou, sa stala havária, kde sa skrížili kamióny, ktoré vytvorili kolónu áut dlhú niečo viac ako 30km. Samozrejme náš autobus sa vyskytoval ako inak  v tejto kolóne. Môžem povedať, že sme mali „šťastie“, že sme boli na začiatku kolóny, niekde pred tou haváriou, no to nám nepomohlo, lebo aj my sme museli čakať 2,5 hodiny, kým sprejazdnili tento krátky úsek. Toto 2,5 hodinové státie, mi nenahrávalo do karát, vzhľadom na začiatok koncertu, ktorý sa mal začať, niečo po 20:00. Pôvodný príchod do Prahy ohlasoval 17:30, no my sme sa ešte len o 18:15 pomalým tempom pohli vpred, k nášmu cieľu. To som už vnútorne rezignoval a zmieril sa s tým, že idem do Prahy len prespať a na otočku domov. Ako sme už po tom všetkom brázdili diaľnicu, všímal som si aj príjazdové cesty, kde bolo množstvo nabúraných áut taktiež v priekopách a to sa samozrejme netýkalo len spomínaných príjazdových ciest ale aj nami brázdenej diaľnice. Na moje prekvapenie vodiči autobusu po niekoľkých kilometroch, kde už nesnežilo a nebol sneh, pridali poriadne plyn a rútili sme sa konečne do konečnej stanice Florenc. Príchod na Florenc bol niečo po 20:30, takže predkapela ESP s názvom Nobody Knows bola už mimo mňa. Snažil som sa dostať čo najskôr z autobusovej stanice Florenc na Nám. Míru a odtiaľ niekoľko metrov pešo do Retro Music Hall. Podarilo sa mi to ako inak s použitím metra. K  Retru som sa dostal asi po 21:00.  

            Pred vstupom do Retra som bol prehľadaný SBSkou, či sa u mňa nenájde niečo, čo nepatrí do vnútra. Samozrejme nenašli to čo som skrýval. Čítajúci známy vedia o čom hovorím :-). V Retre bolo plno ľudí ako inak v čiernom oblečení, prevažne s tričkami či mikinami KISS, no našli sa rôzne žánre a rôzni interpreti, taktiež ako nám je známe, boli podávané alkoholické nápoje, ktoré si dopriali ľudia aj vo väčších dávkach ako by bolo potrebné. Tiež bolo dovolené fajčiť, čo ja ako zarytý nefačiar by som zakázal pred koncertom. Skalní fans KISS ci ESP alebo iba jednotlivých persón, starší či mladší, tých bolo na moje prekvapenie dosť,  stojací a občasne na zemi či schodoch sediaci, už túžobne očakávali hviezdy večera. Ja som medzitým zabsolvoval prehliadku celého klubu aby som si vyhliadol čo najlepšia miesto, odkiaľ by som videl čo najlepšie celú skupinu ( samotné Retro som si predstavoval o niečo väčšie ako bolo v skutočnosti. Zrejme fotky, na ktorých som videl Retro z vnútra skresľujú realitu, ale to na veci nič nemení ). Je jasné, že všetky najlepšie miesta boli už obsadené. Pomaly ale isto sa nám čas blížil a s ním aj napätie, kedy konečne uvidíme ( pre mňa dvoch hlavných aktérov ,) naše vytúžené hviezdy. Čas sa naplnil o 21:45 a s ním po jednom vychádzali z malého zákulisia, zakrytého plachtou, štyria členovia predstavenstva, pre tých, ktorí nevedia o koho ide Chuck Garrick, John Corabi, Bruce Kulick a hlavná osoba Eric Singer. Sála ich privítala ohromojúco búrlivým pokrikom, pískaním, potleskom aký som kedy (ne)videl,(ne)počul. Na úvod si troška naladzovali  nástroje aby si našli správnu notu.  Tú správnu notu hľadal takmer do polovice bubeník Eric Singer a za ním stojací drumtechnik, ktorý dával info technikom za mix pultom, čo, kde, ako majú pridať či ubrať. Ostatné nástroje zvyšných členov šľapali ako hodinky. Ako prvý sa nám do mikrofónu prihovoril John Corabi, nepamätám si čo hovoril, lebo v tomto momente som bol v adrenalínovom opojení a vnímal som len svoje hviezdy. Celý playlist ( ktorý je niekde tu ), sa niesol v podobe veľkých hitov alebo aj dlho nehraných, či vôbec nehraných  songov od KISS. Zazneli pravdaže aj hity od Motley, Alice Cooper, Motorhead, Queen , Deep Purple... atp. Niektoré nimi nepoznané songy nechali divákov zamrznutých ale ako náhle došlo na nejaký song od KISS, hneď sa celá sála prebudila do varu. Medzi pesničkami sa nám prihovárali jednotlivý účinkujúci , túto úlohu si skôr pribral hlavný spevácky „líder“ John Corabi, ktorého som takmer ani nespoznal v prvých sekundách. Corabiho spev bol vynikajúci, niet čo dodať, tak isto ako aj zápal komunikácie s publikom. John Corabi nikdy predtým nebol v Prahe čo spomenul aj on sám a zrejme mu to povedali spoluhráči, ktorý už v Prahe hrali nie prvý krát, že Praha má úžasných fanúšikov a mal sa o tom presvedčiť , v dnešný večer. Ako vieme, Bruce patril vždy medzi tichších a v ústraní, zameraný len na svoju dokonalosť hry, čo sa prejavovalo aj dnes. Neviem či povedal nejakú tu vetu ale utrúsil sem tam nejaké to slovo dva.  Eric predvádzal svoju bubnovú tehniku na jednotku ako aj spev, ktorý k záveru už nebol to čo by mal byť, z dôvodu vypadávania hlasiviek, zrejme hlasivky dostali zabrať, aj v niekoľkých predchádzajúcich koncertoch v Nemecku, niet sa čo čudovať. Z Erica bolo cítiť, že je zrelaxovaný a v pohode. Tak isto aj Chuck, ktorý hrá pravou rukou na basu a píše ľavou, hral a spieval perfektne. Koncert sa isto iste blížil ku koncu a sním aj posledná pesnička, po tejto pesničke sa všetci za mohutného potlesku, vybrali späť  do zákulisia aby si nechali od fanúšikov vypýtať, nejaký ten prídavok navyše. Po niekoľko minútovom skandovaní, prišli späť na pódium, poďakovali za začali hrať prvú soundcheckovú pesničku Watchin You.  Na úplný záver pridali ešte We Are an American Band, ktorú si spieval snáď každý, pri odchode domov. Po potlesku a záverečnej poklone, členovia odovzdali blízko pri pódiu stojacím, trsátka a Eric svoje paličky. Pri odchode do zákulisia sa Eric ešte vrátil k mikrofónu a povedal, aby sme zotrvali kvôli pripravovanej autogramiáde, ktorá sa mala začať približne o polhodinu.

Sála sa vyprázdnila za tú polhodinu o polovicu a my skalní, asi tak do 200 ľudí, sme vyčkávali, či sa k tomu podpisu vôbec dostaneme. Počas balenia náradia a nástrojov z pódia, kde sa mala uskutočniť autogramiáda, sa vytvoril dlhý rad ľudí bažiacich po podpise, v ktorom som nechýbal ani ja. Spočiatku som nedúfal, že sa k nim dostanem, ale ako tak sme sa doslova tlačili dopredu za našim cieľom, začali mi pracovať nervy, napätie ale hlavne tréma z toho, že sa dostanem tak blízko k svojím hrdinom, ktorých stále vidím len z TV či z diaľky. Medzi tým sme prehodili zopár slov, s tiež čakajúcimi kolegami, o tom kto, kde, kedy, videl KISS či ESP naživo. Zhodli sme sa na tom, že tohto roku ideme na KISS ak budú v Prahe, v čo pevne verím, znovu. Klubová SBS, púšťala k stolom za ktorými už sedeli všetci štyria členovia ESP po jednom až štyria najviac, z akého dôvodu to neviem ale urobili to veľmi rozumne. Zrejme aby si neunavili ruky z množstva toľkých podpisov naraz.  Až prišiel rad na mňa, kedy ma SBSkár pustil ako samotného a zároveň jediného k ich stolom. Vtedy som dostal komplet okno a trému ako nikdy predtým. Byť necelý meter od hviezd ... to sa nestáva často.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Po známka po čiarou:

Zvuk v Retro bol veľmi dobrý, zo začiatku to síce bolo o niečo hlasnejšie ale postupom času sa urovnalo. Bolo pekne počuť všetky nástroje, na ktoré hrali.

Návštevnosť pojala podľa môjho názoru niečo okolo 700 +/- platiacich divákov.

Výzor z ktorého mám dojem, ako keby sa  dohodli, na  vzhľade ako zo štyroch muškatierov, ak je to tak, tak sa im to podarilo do bodky.  John Corabi, ktorý vyzeral kompletne „novo“, presnejšie ako D'Artagnan, spolu so šatkou na hlave, môžem povedať, že mu to veľmi dobre seklo.  Niečo podobné mal aj Bruce Kulick. Zvyšní  dvaja  a to Chuck a Eric boli štandard ako ich vídame. Eric blond s malými fúzkami a Chuck klasický štýl týchto dní.

Koncert bol natáčaný klubovými kamerami, ktoré prenášali obraz na LCD monitory. John Corabi a ostatní si zavtipkovali  zo seba samých, keď sa videli na monitoroch, ktoré sú dookola na stenách. Tieto LCD monitory, považujem za veľké plus.

Na záver:

            Hodnotím tento koncert veľmi vysoko, bolo vidno, že, majú z toho radosť a bavilo ich to. Vystupovanie, spev, zručnosť, profesionalita ... atď, na vysokej úrovni. Organizačne zvládnuté na výbornú. Niet čo dodať. 10/10

P.S.: vidíme sa na koncertnom turné, KISS in Europe 2009